Minule mi napadlo, ako veľmi je dôležitý prvý krok v živote človeka. Čím je človek starší, tým viac zabúda na to, aký to bol vlastne obrovský pokrok. Prvý krok je dôležitý napriek tomu, že je často neistý, malý a že po ňom veľmi pravdepodobne nasleduje tvrdý pád na zadok. A možno nie až taký tvrdý, keďže ho zrejme zmierni plienka :) Každopádne vedie k ďalším a ďalším krokom a zrazu vie malý človek ísť kamkoľvek sa mu páči. Rovnako to vnímam aj v rámci osobného rozvoja.
Po niekoľkých rokoch postupného rozvoja svojich talentov a vlastne osobného rozvoja vôbec som sa poohliadla na svoje prvé kroky v tejto oblasti. Zistila som, že som ich robila úplne rovnakým spôsobom, ako keď som mala 1 rok. Boli to kroky neisté, malé a trochu som si narazila aj zadok (keďže už plienky nenosím :).
Prečo je prvý krok taký dôležitý?
Prvé konzultácie o mojich talentoch (čiže mojich prirodzených vzorcoch myslenia, cítenia a správania sa) boli veľmi zaujímavé. Dozvedela som sa o sebe množstvo vecí – prečo niečo robím s radosťou, prečo niektoré veci neviem dokončiť a prokrastinujem alebo ma frustrujú. Bolo to veľmi príjemné rozprávanie s mnohými „AHA momentami“, keď mi veci takpovediac „docvakli“.
Keď sa spätne ohliadam za týmito začiatkami, som presvedčená, že toto príjemné rozprávanie by bolo len stratou času, ak by som neurobila prvý konkrétny krok. Neroztočil by sa totiž vír udalostí, ktoré viedli k pozitívnym zmenám v mojom živote. Neviem už presne povedať, ktorý krok bol úplne prvý, ale jeden mi veľmi utkvel v pamäti.
Aktívne načúvanie
Veľmi rada sa učím z kníh. A tak som si raz prečítala knihu “Výchova bez porazených” od amerického psychológa Thomasa Gordona (mimochodom – veľmi odporúčam). Popisuje postupy, ako komunikovať s deťmi tak, aby sa nikto necítil porazený. Jedna z vecí, ktorá je na to potrebná, je naučiť sa aktívne načúvať. Knihu som “zhltla” veľmi rýchlo a na aplikovanie poznatkov som si za “obete” vybrala vlastné deti. Veď je to najmä o/pre nich.
Spočiatku mi aktívne načúvanie pripadalo ako trochu čudný spôsob komunikácie. Podstata spočíva v tom, že keď za vami dieťa príde s nejakou požiadavkou/informáciou, nesnažíte sa ju hneď vyriešiť, nesúdite obsah toho, čo vám povedalo, nemoralizujete, nedohovárate, nezosmiešňujete, neodvádzate pozornosť od problému...
Ide jednoducho “len” o to, že vlastne parafrázujete to, čo povedalo a snažíte sa zistiť, či ste to pochopili správne a ako sa pri tom dieťa cítilo. V prípade konfliktu to doplníte aj o svoje pocity a prípadné dôsledky, ktoré z danej situácie môžu vyplynúť a spoločne dospejete k obojstranne akceptovateľnému výsledku, t. j. nik nebude „porazený“. Ak to celé urobíte správne, tak sa dieťa cíti pochopené, neobáva sa vám s čímkoľvek zdôveriť a postupne prichádza aj s vlastnými riešeniami problémov.
Prvý krok - prvý pád :)
Prvá príležitosť vyskúšať si takýto rozhovor prišla ráno pri odvoze do školy. Riešili sme, ako inak, problém so školou. Niečo v zmysle “Učiteľka je nespravodlivá, lebo som dostal poznámku!”. Hovorím si “jupí, idem aktívne načúvať“. So značným úsilím som odolala prvému popudu sprdnúť ho za poznámku a šla som na to:
Ja: “Takže si nespokojný, lebo ťa učiteľka podľa teba nesprávne ohodnotila?”
On: Spozornel, že som štandardne nechytila stranu učiteľke. “Nie, ale dala mi poznámku za to, že som nemal domácu.”
Ja: “Aha, tak máš pocit, že si tú úlohu nemal odovzdať a ona ti dala tú poznámku neprávom?”
On: Zneistie, začne sa zmenšovať a pomaly cúva. Bohužiaľ, nemá veľmi kam, lebo sedí na zadnom sedadle auta.. “No nie.. ja som tú domácu MAL odovzdať.”
Ja: “Hmm.. Takže si vedome nesplnil úlohu a ešte si si aj myslel, že ti nedá poznámku!?”
On: Keby mohol, pretlačí sa cez delenú zadnú sedačku do kufra.. Naďalej sa zmenšuje.
A v tom mi to došlo – toto je celé zle! Vôbec sa nesnažím zistiť ako sa cíti, chcem mu poriadne dohovoriť a vnímam už len to, že si nesplnil povinnosť a ešte aj čaká, že mu učiteľka za to nedá poznámku. A navyše vyzerá na tom zadnom sedadle taký maličký! Zastavím sa, ale nevzdávam to..
Ja: “Cítiš sa nepríjemne pri tomto rozhovore?”
On: Neistý úsmev a úľava zároveň - “Áno!”
Ja: “A o čo teda išlo s tou učiteľkou?”
On: “No nevysvetlila nám poriadne zadanie tej úlohy. Čaaau..”
Nevzdávať sa
Nič moc, však? Môj prvý krok teda žiadna veľká sláva. Ale potom sa roztočila taká malá špirála udalostí a zmien. Aby som to skrátila. Rozhodla som sa deťom otvorene vysvetliť, že sa učím aktívne načúvať a niekedy to môže vyznieť trochu čudne. Postupom času som sa v tom zlepšila, aj keď za odborníka sa stále nepovažujem. Uvedomila som si, že nemôžem aktívne načúvať za každých okolností (napríklad nie v aute, 10 minút pred zvonením) a vyberám si situácie podľa toho, či mám na rozhovor dostatok času a informácia/problém sa javí dôležitý. Nevyčítam si, keď to nevyjde a skĺznem do moralizovania alebo radenia, lebo niekedy je ťažké sa ovládnuť. Dôležité pre mňa je, že si to dokážem spätne uvedomiť.
Odmenou mi je, že už sme s pomocou aktívneho načúvania prekonali aj pár naozaj kritických situácií a hádok. Niekedy rozhovor ukončím “Môžem ti s tým nejak pomôcť?” a najlepšia odpoveď, akú som zatiaľ dostala, bola “Nie, nie.. To si už vyriešim sám.”.
A tak ideme krôčik za krôčikom ďalej. Kam presne dôjdeme, neviem povedať, ale zatiaľ sa mi tá cesta celkom pozdáva. :)